Hektor sa hral na schovávačku so svojím kamarátom zajačikom Maxom. Bežal tak rýchlo, až mu ušká viali vo vetre a žltý ruksak mu veselo poskakoval na chrbte.

„Tu ma nenájde!“ pomyslel si a v plnej rýchlosti zamieril k starému obrovskému dubu.

Lenže v tom zhone neodhadol zákrutu a:

BUM!

Nechtiac narazil priamo do jeho mohutného kmeňa.

„Au-au-au!“

Hektor si sadol do mäkkej trávy a začal si labkou šúchať poškriabaný kožúšok.

„Ten strom je celý drsný a tvrdý! Prečo nemá takú jemnú kožu ako ja? Je celý vráskavý a škriabe ako starý sveter!“

Hektor však nebol jazvec, ktorý by sa dlho hneval. Jeho zvedavý nos zavetril záhadu.

Podišiel bližšie, vytiahol z ruksaku svoju veľkú lupu a priložil ju ku kmeňu. Cez zväčšovacie sklíčko uvidel hlboké ryhy, pukliny a kopčeky, ktoré mu pripomínali starú mapu k pokladu.

Skúsil do stromu jemne ťuknúť pazúrikom, ale strom sa ani nepohol. Bol pevný ako skutočná skala.

Hneď vedel, čo musí urobiť. Sadol si pod strom, roztvoril svoj Prečovník a nakreslil veľký, silný strom s kmeňom plným kľukatých čiarok.

📒 Zápis do Prečovníka

Čo som objavil?

Strom má na sebe namiesto kože niečo tvrdé a drsné.

Moja otázka:

Prečo stromy nosia takéto drsné a vráskavé šaty?

Hektor zatvoril Prečovník a zamyslene sa poškriabal za uchom.

„Túto záhadu sám nevyriešim.“

Rozbehol sa domov, kde mama jazvecová práve polievala kvietky pred brlohom.

„Mami,“ oslovil ju Hektor, „môžem sa ťa niečo opýtať?“

„Samozrejme,“ usmiala sa mama jazvecová.

„Prečo majú stromy takú tvrdú a vráskavú kožu?“ spýtal sa jej Hektor.

Mama jazvecová sa naňho milo pozrela.

„Vieš, Hektor, stromy nemajú ruky, aby si obliekli teplý kabát, keď začne fúkať studený vietor. A nemajú ani nohy, aby utiekli, keď do nich nejaký neposedný jazvec vrazí. Preto potrebujú svoje brnenie.“

Hektor prestal kresliť a zdvihol hlavu.

„Brnenie? Také, ako nosili rytieri v rozprávkach?“

„Presne tak,“ prikývla mama jazvecová.

Hektora už vôbec nehnevalo, že ho strom poškriabal. Práve naopak, zacítil k nemu obrovský rešpekt.

„Takže stromy sú vlastne takí tichí, obrovskí rytieri, ktorí strážia náš les?“

„Áno,“ usmiala sa mama jazvecová.

„A čím je strom starší, tým je jeho brnenie, teda kôra, stále hrubšie, drsnejšie a vráskavejšie.“

Hektor si spokojne odfúkol, poďakoval mame jazvecovej a do svojho Prečovníka si k obrázku stromu dokreslil krásny rytiersky štít.

Potom vstal a znova sa vybral k starému dubu. Jemne ho pohladil labkou.

„Prepáč, že som do teba narazil.“

Zatvoril svoj Prečovník, nasadil si žltý ruksak a vydal sa hľadať ďalšiu záhadu.

Tvoj Prečovník

Skús to aj ty!

Hektor zistil, že kôra nie je len obyčajné drevo, ale skutočné brnenie stromu. Chceš ho preskúmať aj ty?

Vyraz von na expedíciu a vyskúšaj tieto dve úlohy:

Objím rytiera

Nájdi vonku akýkoľvek strom a poriadne ho objím. Aká je jeho kôra na dotyk?

• Je studená alebo ju vyhrialo slniečko?
• Je drsná alebo hladká?
• Má hlboké ryhy alebo malé kopčeky?

Urob frotáž

Prilož čistý papier na kôru stromu, zober si ceruzku alebo voskovku a začni ňou prechádzať po papieri sem a tam.

Sleduj ten zázrak! Na papieri sa ti ako kúzlo objaví presný odtlačok stromového brnenia.

Hektor si dnes zapamätal

• Stromy nemajú kožu, ale kôru.
• Kôra chráni strom ako rytierske brnenie.
• Čím je strom starší, tým býva jeho kôra hrubšia a vráskavejšia.

Každý strom ukrýva vlastný príbeh. Stačí sa ho jemne dotknúť a pozorne sa pozerať.